Balada o siedmich obesených
Prierez poviedkovou tvorbou predstavuje Leonida Andrejeva ako spisovateľa mučeného strachom z chaosu aničenia tradičných hodnôt. Andrejevove poviedky, v ktorých sa prejavil vplyv Dostojevského, možno charakterizovať ako realistické, naturalistické, symbolistické, fantastické i exprasionistické zároveň.
Leonid N. Andrejev (1871–1919) býva často charakterizovaný ako jeden z najpesimistickejších spisovateľov literatúry začiatku 20. storočia. Vo svojej tvorbe zobrazuje katastrofické vedomie človeka o nehostinnosti sveta. Reaguje ňou na „smutné obdobie“, „hrozné roky“ Ruska, ktoré rezonujú v celom jeho diele. Cítiac nevyhnutnosť porážky starého sveta nedokáže uveriť vo veľkolepé znovuzrodenie toho nového. Jeho umelecký svet je plný mračien a neriešiteľných protirečení. V reálnom svete nenachádza východisko, nevidí v ňom dobro, ani svetlo. A preto nie je náhoda, že hrdinom jeho literárnych diel je človek, ktorý čelí absurdite života a osudu, trápi ho samota, opustenosť, cíti sa bezduchou figúrkou v rukách osudu.
