'Ndrangheta
Nenásytná talianska mafia živená korupciou prekračuje hranice kontinentov
’Ndrangheta, talianska mafiánska organizácia s takmer nevysloviteľným názvom, v júli 1973 v Ríme uniesla Johna Paula Gettyho III., šestnásťročného vnuka ropného magnáta a zároveň jedného z najbohatších mužov sveta Jeana Paula Gettyho. Po troch mesiacoch márneho vyjednávania únoscovia poslali do redakcie denníka Il Messaggero obálku s kúskom chlapcovho ucha. V polovici decembra Johna Paula prepustili. Rodina zaplatila výkupné približne dve miliardy lír. Správa sa objavila v tlači po celom svete a o ’ndranghete sa začalo hovoriť aj v zahraničí.
Za špinavé peniaze v južnom Taliansku vybudovali celé mestské štvrte, ale poslúžili aj na nákup kamiónov, nákladných áut či bagrov a na zakladanie stavebných firiem, ktoré sa zapájali do verejných súťaží. Väčšinu prostriedkov najprv investovali do pašovania cigariet, neskôr do nákupu drog, ktoré predstavujú obrovský mafiánsky biznis.
Nepredstaviteľné množstvo hotovosti pochádzajúce z tohto obchodu treba preprať a nejako recyklovať. Ako? Rôznymi spôsobmi, a aby si členovia ’ndranghety celý tento cyklus uľahčili, začali sa presúvať do stredného a severného Talianska, do zahraničia, severnej Európy, ba aj do Južnej Ameriky, Austrálie či Kanady. V mnohých krajinách využili medzery v zákonoch, napríklad v Kanade, ktorá zaviedla najvyššiu povolenú hranicu na dovoz hotovosti až začiatkom nášho storočia.
Odhaduje sa, že ’ndrangheta fakturuje až 43 miliárd eur ročne a najmenej tri štvrtiny tejto sumy putujú do legálnej ekonomiky. Rukami mafie pretekajú doslova zlaté rieky a kalábrijská mafia ich investuje do stavebníctva, nehnuteľností, tretieho sektora, veterných parkov, odpadu, ale aj do turizmu, luxusného majetku, ba dokonca do záchytných centier pre migrantov. To všetko pomocou nespočetných strategických aliancií s verejnými činiteľmi, bankármi, advokátmi, daňovými poradcami a brokermi bez škrupúľ. Pretože kostrou mafiánskej moci je korupcia.
Bojovať proti praniu špinavých peňazí na celosvetovej úrovni je čoraz zložitejšie. Rozdiely v súdnictve, nejednotná klasifikácia zločinov a ťažkosti pri koordinovaní spoločného postupu len pomáhajú všetkým odnožiam mafie, ktoré, naopak, sú schopné čím ďalej tým lepšie spolupracovať aj na medzinárodnej úrovni.
Táto kniha nám však ukazuje, že bojovať proti organizovanému zločinu nie je nemožné.
